Rozprávky a príbehy nielen pre Dorotku POŠKODENÝ KUS

Pred sto rokmi žil jeden malý chlapček, ktorý mal veľmi dobrú mamičku. Ani jeden večer nevynechala rozprávku pred spaním. Niekedy čítala z knižky, inokedy rozprávala naspamäť. Častokrát si aj vymýšľala, a bolo to hádam najzaujímavejšie. Chlapček ju držal za ruku a počúval s naširoko roztvorenými očami, kým sa mu samé nezatvorili. Za privretými viečkami videl rozprávané príbehy ako pohyblivý film. Častokrát chcel rozprávku predĺžiť. 

- A ďalej?

Keď chlapček vyrástol, narodili sa mu vlastné deti. Pretože nemohol zabudnúť na svoje krásne detstvo, chcel ho dopriať aj im. Rozhodol sa, že tiež budú počúvať rozprávky v posteli pred spaním. Nie z rádia alebo gramofónu s veľkou trúbou a kľukou, ale priamo od neho. A že ich bude pritom držať za ruku, ako to kedysi robila jeho mamička. Bolo to naozaj nezvyčajné. Veď nie je na svete až tak veľa mamičiek, ktoré sú také ako tá chlapčekova. O oteckoch ani nehovorím: Ten chlapček, ktorý sa stal dobrým oteckom, videl, ako sa takého večerné chvíle s rozprávkami jeho deťom páčia. Ani sa ich nevedeli dočkať!

Pomyslel si, že by bolo skvelé urobiť čosi, aby sa žiadna z tých rozprávok nestratila, aby sa ňu nezabudlo. Vzal pero a papier a začal písať. Niečo z toho, čo počul od svojej mamičky, si zapamätal veľmi dobre, niečo si vymyslel, všeličo popridával. Vznikla malá knižočka. Nemala ani obrázky. Ale to nikomu neprekážalo. Túto knižočku si kúpila moja mamička ešte pred svojou svadbou. 

Tešila sa, že z nej raz bude čítať svojim deťom. Ako prvá som sa jej narodila ja, takže ju najskôr čítala mne. A viete, ako dávno to bolo? Pred viac ako polstoročím!

Keď som vyrástla a rozprávala som rozprávky svojim deťom, spomenula som si aj na tie z malej zapotrošenej knižočky.

Dnes mi nedajú pokoj moje vnúčatá, lebo aj ony rady počúvajú rozprávky a príbehy a chcú vždy niečo nové. 

- Rozprávaj, ešte rozprávaj!

- Babi, - povedali mi, - teraz nás tie cudzie rozprávky veľmi nezaujímajú. Nemohla by si si radšej vymyslieť svoje vlastné? Nech je z nich tiež taká knižočka. 

- Ja do nej nakreslím obrázky! sľúbila Dorotka. - Knižka s obrázkami je predsa krajšia ako len taká s písmenami. 

- Páčili by sa nám rozprávky o nejakých veciach. Ale nech rozprávajú ako ľudia. A pridaj aj príbehy, ktoré si zažila ty, alebo niekto, koho poznáš.